Neriešime, utekáme.

Autor: Eva Babinová | 16.8.2011 o 13:19 | Karma článku: 11,12 | Prečítané:  2198x

V poslednom čase sa ku mne dostali informácie, ktoré ma tak akosi donútili obzrieť sa okolo seba na vzťahy, ktoré začínali láskou a mali vydržať až do smrti. Teda aspoň tak sme v to verili, na začiatku.

Po dvoch rokoch som sa stretla s kamarátkou, ktorej som bola na svadbe v roku 2007. Pamätám sa, aká bola šťastná, spokojná. Brala si muža svojich snov. Muža, s ktorým bola päť rokov, o ktorom vedela všetko, ako aj on o nej. Potešila som sa stretnutiu, žijeme každá inde, kamarátka nepoužíva počítač a tak naše stretnutia sú občastné. Začala rozpávať  o robote, škole, sestre a rodičoch. Len o manželovi sa nezmienila a keďže som bola zvedavá, ako sa majú, kedy plánujú prvého potomka, tak som sa opýtala. Reakcie na oboch stranách boli iné. Kamarátka mi oznámila, že sa v roku 2010 rozviedli a že je to tak lepšie, je to minulosť, bol to omyl, ale sú dobrí kamaráti. Povedala to s úsmevom na tvári a jedným dychom dodala, že nie každý má to šťastie žiť ideálny život. Musela som mať divný výraz, keď sa smiala, ale ja som naozaj bola zaskočená, šokovaná a stále som tomu neverila, takže som sa snažila  na jej ľavej ruke, očami nájsť prsteň, ktorý s mužom pred pár rokmi tak starostlivo vyberali. Nevidela som ho, nemala ho, boli naozaj rozvedení.

Po mesiaci som sa dopočula o iných známich, ktorí sa rozviedli a vlastne v priebehu necelých dvoch mesiacov to boli ešte dva prípady. Ja viem, že to nie je nič zvláštne, ale mňa akosi zarazili dôvody tých rozvodov. Dôvody, ktoré ukončili spoločné sny, sľuby, ktoré si povedali v ten deň, ktorý väčšina z nás nazýva dňom D.

Život je hektický, každý sa niekam ponáhľame. Ženieme sa hlavne za materiálnymi statkami i keď možno nechceme, ale doba je taká. A týmto sa zmenili aj postoje dvoch ľudí, ktorí sa zaľúbili, neskôr zamilovali, plánovali, vzali sa a časom rozviedli. Dôvody „ nerozumieme si, chcem niečo iné než ona/on,na začiatku to bolo úplne iné, už to nie je človek,akého som nazačiatku poznal/la,potrebujem v živote viac či chcem si ešte užívať,veď život je krátky" mi prídu smutné. Áno, smutné, pretože nič úsmevné na tom nevidím. Vzťah dvoch ľudí sa predsa časom mení. Nemôže byť taký ako na začiatku, keď s nami hýbala hlavne chémia a až potom prišlo na rad spoznávanie sa, vytváranie si dôvery a už nie zaľúbenosť, ale láska, pretože sme začali brať na vedomie aj negatívne stránky toho druhého.

Láska sa končí v deň, keď dvaja ľudia začnú zdieľať spoločnú domácnosť. Aspoň tak to vidím ja. Nastane realita, o ktorej všetci vieme, ale pravdepodobne si to poriadne neuvedomujeme. Už nie naši rodičia varia, upratujú i keď s našou občastnou pomocou, platia účty , nakupujú. To všetko prejde na nás, pretože začneme žiť v spoločnej domácnosti, kde ruky našich mám už niet. Rozdelíme si povinnosti, chodíme do roboty a ak sa pridajú časom deti, život sa mení bez toho, aby sme to plánovali a možno ani nie tým smerom, o akom sme kedysi snívali. Lenže to je život. To je skutočná podstata vzťahu, ktorý treba aj rokmi rozvíjať. Nedá sa neustále na toho druhého len usmievať, žúrovať a sexovať . Dá sa to porušiť, povinnosti odložiť na neskôr, ale zahodiť ich úplne už nejde. Máme spoločný život, rozdelené úlohy, staráme sa o seba a toho druhého.

Príde mi, že už nič neriešime, utekáme. Myslíme si, že útekom sa všetko vyrieši, že ten ďalší vzťah bude lepší, pretože ten, z ktorého ideme preč bol omyl. No tých omylov bude v živote viac, pokiaľ sa ľudia nezačnú medzi sebou rozprávať.  Každý problém má svoje riešenie, ale pokiaľ sa o to dvaja kedysi zaľúbení ľudia nesnažia, tak to naozaj speje k zániku. Iróniou je však to, že vzťahy, v ktorých hlavnú úlohu hraje alkohol, násilie, hráčska vášeň či nejaké krádeže, sú buď nastálo, alebo dlhšie ako vzťahy, ktoré stačí len rozvíjať, pretože inak je tam vlastne úplne všetko, o čom sa sníva v puberte.

V manželskom zväzku som len dva roky, no vo vzťahu 13sť rokov a už to nie je ako to bolo na začiatku,  je to lepšie. Sú slnečné dni i dni pod mrakom s občastnými búrkami, ale vzťah sa stále rozvíja. V živote sa môže stať hocičo, ale viem, že by som to neriešila útekom. Môj manžel už nikdy nebude takým človekom, akým bol keď som ho spoznala, ako ani ja nie, zmenili nás nadobudnuté skúsenosti, zmenil nás život a vzťah medzi nami dvoma v budúnocsti bude takí, akým si ho my dvaja urobíme. Berieme do úvahy povinnosti, ale aj to intimno medzi nami, čo by malo stále ostať.

Neutekajme, riešme. Veď život je  už aj tak dosť komplikovaný. Na riešenie problému je potreba oboch partnerov, len jedna strana to nezvládne, viem. No v mojom okolí to vzdali hneď na začiatku obe strany a to mi príde dosť smutné už aj preto, že po skončení vzťahov sa v živote stále hľadajú, hľadajú nové miesto na zakotvenie, lenže tie miesta majú vždy nejaké ALE...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?