Nemám ja, nedoprajem Tebe.

Autor: Eva Babinová | 13.8.2013 o 13:55 | Karma článku: 7,28 | Prečítané:  1132x

Poznáme to, myslím, že každý z nás. Buď z jednej strany, alebo z tej druhej. Je to život, je to okolo nás a nejde, skutočne s tým nejde urobiť nič. Je to tu od nepamäti. Ľudská závisť, chamtivosť, pomsta, ohováranie.  

Prišla za mnou kamarátka. Nevideli sme sa dlho, konečne sme si na seba našli čas a tak sme pri šálke kávy rozoberali, čo sa za toho polroka čo sme sa nevideli stalo. Plakala. Kúpili dom, zadlžili sa na 30 rokov a namiesto toho, aby sa tešila, že si ako rodina splnili sen, ktorý síce budú roky splácať, tak je nešťastná. Nie z tej hypotéky, pretože tá nerozplakala ani mňa keď sme si dom kupovali, je nešťastná z reakcie okolia. Jej rodina, ako aj kamaráti, s ktorými sa stýka často, sa zmenili. Zrazu cítiť a vidieť, ako zazerajú, komentujú a pýtajú sa odkiaľ mali na dom. Už niekoľko mesiacov vysvetľuje, ospravedlňuje seba aj manžela s deťmi a cíti sa vinná, že si splnili niekoľko ročný sen.

Jasne, aj mňa napadlo, aby sa na to vykašľala keď mi to všetko rozprávala, ale potom keď odišla, tak som nad tým uvažovala. Nemôže len tak mávnuť rukou. Nejde predsa vymazať zo života rodinu. Kamarátov sa vzdať môžeme, ale rodina? Tá vymeniť nejde a tváriť sa, že neexistujú tiež nie. Aspoň to nedokážeme tí, čo aj napriek nejakej tej krivde máme rodinu v srdci. Je to smutné, pretože človek sa začne učiť žiť to, čo počul z rozprávania. Zrazu niet tých, čo s nami popíjali pohár vínka a hovorili, ako nám doprajú všetko čo život prinesie, lebo si to zaslúžime. Spadli do zabudnutia spoločné chvíle kamarátstva a plány, ktoré sa pri stretávaní robili. Zrazu sú preč aj  rodinné stretnutia, pretože je ťažké pozerať sa na niečo, čo má niekto iný.

Áno to je svet dospelosti. Nemôžem napísať, že za to všetko môže táto doba, pretože aj ako dieťa si pamätám takéto situácie. Veľmi dobre si pamätám keď suseda kúpila novú gaučovú súpravu, ktorú jej priviezli v dodávke a ostatné susedy stále pred vchodom a ohovárali. To, že si na ňu bola počas leta zarobiť niekde v zahraničí už susedy nevideli. Veď bolo ľahšie sedieť počas leta na lavičke a ohovárať než ísť pracovať.

Smutné, ale realita života. Kamarátky mi je ľúto, viem, že sa bude ešte dlho trápiť, ako aj ja keď sa mi niečo také prihodí. Človeka to jednoducho bolí aj keď vie, že by nemalo. Veď ak človek žije poctivo a snaží sa niečo v živote mať, naplniť, nečaká útok z okolia. Lenže toto sme my ľudia. Stále sa nájdu takí, ktorí nedoprajú a my čo stojíme na tej druhej strane budeme z času na čas sedieť s niekým, kto pochopí nad šálkou kávy a rozoberať, prečo tí, ktorým veríme a máme radi sa netešia spolu s nami.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?