Kým som nemala vodičský preukaz, bola som vcelku slušný človek, ktorý vulgárne slovo povedal len v chvíľach, ktoré mi spôsobili fyzickú bolesť. No za volantom sa stane hriešnikom snáď každý. Je jedno v ktorej krajine šoférujete, pretože niekoľko ( hľadám teraz slušný výraz) magorov sa nájde po celom svete viac než dosť. Kým som nemala dcéru, zanadávala som si v duchu, no vzhľadom na to, že teraz cítim potrebu chrániť a byť stabilným prístavom pre svoje dieťa, zanadávam nahlas. V aute ma okrem mňa a môjho manžela či iného dospelého človeka, ktorý je spolujazdec nikto iný nepočuje, ale občas i môj muž vyvalí oči, kde na isté výrazy chodím. Priznám sa neviem. Viem len to, že ak mi niekto z vedľajšej cesty nedá prednosť, prípadne si nejaká žena upravuje make-up i keď dávno svieti zelená ( a pritom ja ako žena dbám tiež o to, aby som bola upravená, ale skontrolovať sa v zrkadle dá aj pred výstupom z auta) a tých príkladov by bolo viac, tak skutočne vypadne zo mňa čosi, čo ma dámou nerobí. Ak mi za chrbtom sedí dcéra, netvrdím, že občas nenadávam, len si uľavím potichu a slušnejšie. Nech si ešte užíva detskú nevinnosť a nevedomosť. Veď život ju raz naučí.
Moja dcéra má od narodenia svoj harmonogram, hlavne čo sa spánku týka. Spánok je zdravý, ona je spáč a pre mňa to je čas kedy potrebujem urobiť niečo doma a potom si čo to ukradnúť i pre seba na niečo čo baví mňa. Lenže sú chvíle keď to nedodržíme a poriadne to prešvihneme. Keď robíme grilovaciu párty, či ideme niekam na párty my, neženiem sa domov ako prvá, práve naopak. Že mi dieťa ešte o 23:00 behá po záhrade, neriešim. Prečo aj? Veď toto nie je častá záležitosť a potrebujem požiť i ja s manželom. Spýtavé pohľady niektorých proste nevnímam, väčšinou sú to tí, čo ešte deti nemajú prípadne merajú dvojakým metrom. Moja dcéra si užíva večerné behanie a keď je spokojná ona, som i ja. A občas musím myslieť aj sama na seba, lebo milujúcim rodičom som, ale mám stále právo žiť i ja.
Že občas vyhodím nedojedené jablko do trávy i keď odpadkový kôš je neďaleko, ale mne sa tých pár krokov robiť nechce, vyriešim v sebe tým, že triedim a skutočne poctivo triedim odpad. Prejdem skratkou po tráve, pretože každý ušetrený čas pri zhone s dieťaťom je proste šanca k niečomu inému, ale zároveň sama vysadím zeleň keď je príležitosť. No musím nejako sama v sebe uchlácholiť to moje druhé ja, pretože v zásade som slušný človek, ale porušovať pravidlá v rozumnej miere a za určitých okolností mi svojím spôsobom uľahčuje život a zároveň odbúrava stres.
Mám svoje druhé ja, uľahčuje mi život v určitých situáciách a odbúrava stres. Než kričať na tých, čo nemôžu za to, že vodičák dnes dostane každý ( zase hľadám slušné slovo) jedinec, prípadne sa báť ohovárania, že čo som za rodiča keď moje dieťa behá vonku i keď má dávno spať....poruším pravidlá a je mi ľahšie na duši. A tých, čo riešia, neriešim ja. Prípadne si len v duchu ponadávam a idem zase od znova. Veď lepšie takto, než by sa za pár rokov zo mňa stala ufrfľaná starena, ktorej vadí úplne všetko, prípadne ma skolil infarkt z nahromadeného stresu v duši.
