Vyznanie.

Autor: Eva Babinová | 5.9.2014 o 8:44 | Karma článku: 5,37 | Prečítané:  1497x

Veľmi dobre si pamätám, ako som ju videla po prvýkrát. Mala 1cm a srdiečko jej krásne bilo. Dojalo ma to a aj keď som bola u lekárky, slzy mi tiekli po tvári. Moje bábätko. Nový život, ktorý sa začína tvoriť.

Nezabudnem na moment, keď mi ju podali v nemocnici do náručia. Najkrajší okamžik môjho života. Toľko lásky, ktorá vo mne zrazu vzrástla som ešte necítila. Láska matky. Každá žena, ktorá mala to šťastie stať sa matkou to dobre pozná. Vedela som, že práve od toho okamihu sa môj život posunie úplne inam a že to úžasné stvorenie, ktoré mi začne časom hovoriť mama bude v mojom srdci už navždy.

Čas plynul, dcéra rástla, menila sa pred očami. Každý deň bol nový, iný, učili sme sa s manželom za pohodu. Stali sme sa rodičmi a vzali na seba zodpovednosť. Rodiny sú ďaleko, boli sme s manželom na všetko sami. Občas unavení, občas naštvaní, ale ten veľký cit zvaný láska, bol s nami stále.

Boli dni, keď sme nespali vôbec. Obdobie, keď dcéra ochorela tak, že desať dní teplota neklesla pod 40. A zrazu nový pocit. Veľký strach. Strach, ktorý bol v každom kúsku môjho tela. Radšej by som bola na jej mieste ja, no nedalo sa.

Tešili sme sa, smiali sme sa, užívali si spolu náš čas. Prechádzky, výlet, výcvik plávania či spoločné hodiny cvičenia. Čas plynul ani neviem ako.

Tento týždeň naša dcéra nastúpila do škôlky. Jej nástup bol s úsmevom, tým jej veľkým a širokým úsmevom, ktorý nech jej vydrží už naveky. Žiadna slza, žiadne dožadovanie sa rodičov. Jednoducho vzala fakt, že ide medzi deti, že tam budú pani učiteľky, ktoré ich niečo naučia a keď sa vyspí a naje, mamina príde, aby ju vzala zase domov. Porozumela. Hneď v prvý deň sa otočila a zamávala mne i manželovi a už jej nebolo.

Plakala som. Viem, je dobré, že takto rýchlo zapadla a že nerobí žiaden cirkus. No zrazu viem i ja, že sme sa zase niekam posunuli. Nastáva nová etapa nášho spoločného života. A ja ako matka, sa musím rýchlo vyrovnať s tým, že moje malé bábo už nie je len moje, ale že začne byť súčasťou spoločnosti.

Vyrovnám sa s tým, veď ako inak. Každá matka tým prejde. A aby sa mi trochu uľavilo na duši, potrebovala som vyznanie napísať.

Milujem Ťa dcéra moja, milujem Ťa navždy a ešte dlhšie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?