Už nehovorím dcére: " Neplač!"

Autor: Eva Babinová | 17.9.2014 o 13:05 | Karma článku: 8,07 | Prečítané:  1220x

Občas to boli slzy po páde, občas to boli slzy trucu, inokedy bolesti či zlého sna. Doma, vonku na ihrisku či ulici, prípadne niekde v obchode. Keď to bolo na verejnosti, pohľady ľudí sa upierali na mňa. Mám si to dieťa utíšiť, na verejnosť sa to nehodí.

Veľakrát som jej hovorila, aby neplakala. Načo slzy? Veď sa nedeje nič tak hrozné, aby bolo treba sĺz. A ešte takto verejne! Iné to bolo ak plakala keď ju náhodou niečo bolelo, či kvôli zlým snom, no pri zvyšných situáciách som reagovala vetou: „ Moja, neplač.“ –  a že som si na tú vetu zvykla. Vysvetlenie neplač, to bude dobré, ukáž čo sa stalo....a zakončením zase toho slova neplač.

Jedného dňa sme sa boli prejsť a dcéra spadla. Netvrdím, že to bolo niečo hrozné, ale určite to bolelo, koleno bolo poškriabané, trochu tiekla krv. Keď som sa nahla nad svoje dieťa a snažila sa pozrieť na ranu a potom začať tíšiť ju, povedala: „ Mamina, neplačem.“ V jej detskej tvári sa zračila bolesť po páde, no slzy sa snažila potlačiť. Nie ona, ale ja som sa rozplakala.

Už jej nehovorím „ neplač“ pretože to je hlúposť! Slzy sú od toho, aby uľavili boľavej duši či vyjadrili radosť. Plač je súčasťou našich životov, patrí do našej ľudskej ríše. Slzy nie sú prejavom slabosti i keď sú stále takto vnímané.

Pochopila som, že kto plače, má dušu. Keď mi bolo smutno, prípadne ma niečo trápilo, tiež som plakala. V noci. Keď to nikto nevidel. Ani neviem prečo, ale príde mi, že i ja som kedysi počúvala vetu tipu: „ Neplač, nehodí sa to.“ – či niečo podobné. A tak som plakala len vtedy keď ma nikto nevidel.

Vysvetlila som svojej dcére a tým pádom i sama sebe, že ak cíti potrebu plakať, môže. Musí však životom ísť ďalej, ale má právo nechať priestor svojim pocitom dostať ich von ak to bude potrebné  i keď to bude pomocou sĺz za denného svetla či niekde na verejnosti. Netreba sa hanbiť za ľudskú vlastnosť. A i chlapi plačú, pretože každý kto má svedomie a dušu, niekedy plače.

Od istého dňa mi pohľady iných ľudí nevadia. Pretože ak moje dieťa plače, má dôvod a to je pre mňa priorita. Našla som cestu, ako utíšiť žiaľ, smútok či nejakú bolesť so zachovaním plaču ak je potreba a za to ďakujem rodičovstvu. Každým dňom sa učím niečo nové, učím sa byť viac vnímavým človekom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?