Viem, že k životu patrí i smrť, no vždy keď sa objaví v mojom okolí, zaskočí ma. Žije po celý čas okolo mňa, ja ju nevnímam a keď sa dotkne niekoho, kto má v mojom živote určitý, veľký či dôležitý význam,želám si, aby jednoducho nebola. A takto je to i teraz. Slzy sú uschnuté, kondolencia ukončená, no vo vnútri mňa ostáva určitá stopa, ktorá na dosť dlhý čas bude súčasťou mňa.
Lovím v pamäti spoločné prežitky a či niečo nemalo byť inak. Sú chvíle keď mi nabehne úsmev na tvári a tieto si chcem už stále pamätať. Čo nebolo podľa mojich predstáv, na to zabúdam, nie je to podstatné, dnes už o tom netreba premýšľať. Mrzí ma len ten čas. Čas, ktorý rýchlo letí a neberie ohľady na nás. Máme povinnosti, radosti i starosti a nedá sa byť stále na všetkých miestach čo chceme a práve v týchto chvíľach, keď už je cesta ukončená, by som tak rada ten čas posunula späť. Toľko som toho ešte nestihla povedať, urobiť a ten čas mi tieto možnosti už navždy vzal.
Práve preto si čím ďalej, tým viac uvedomujem, že kým dáme posledné Zbohom, mali by sme žiť tak, aby sme neľutovali, že ten čas došiel na konečnú. Ak nám niekto chýba, ak chceme niečo povedať, či jednoducho len tak vedľa niekoho byť, nemali by sme už čakať. Každá chvíľa je vzácna a čakať na vhodnú príležitosť sa nevypláca. Nemusí totiž podľa našich kritérii nikdy prísť a potom už môže byť neskoro...neskoro pre nás i pre toho, komu život dopísal posledné slová.
