Dobrá kamarátka mi nedávno nad šálkou kávy povedala, ako riešili doma tohto ročnú dovolenku. Manžel veľkoryso oznámil, že to zaplatí, ona nech vyberie destináciu, pobalí celú rodinu ( chápme dvoch dospelých ľudí a dve malé deti), zaistí niekoho na stráženie psa a môžu ísť. Odleteli - prileteli. Ona vybalila, zabehla po psa, nakúpila, obstarala deti a bola spokojná, že sa opäť dostali k moru, veď nie každý si to môže dovoliť. Počas celého rozprávania ako bolo na dovolenke som nepočula, ako sa mala ona. Deti tu, deti tam prípadne čo manžel. Tak som sa opýtala a dostala som odpoveď. „ Pozri, robím to kvôli deťom. Mali sa fajn, užili si to, budú mať spomienky. Nič iné teda neriešim."
Vzhľadom na to, že som na materskej a venujem sa malej, ktorá ma teraz potrebuje najviac, prišla za mnou iná kamarátka, ktorá sa vrátila z dovolenky. V parku pri kočíkovaní sme prebrali jej pocity z dovolenky a pýtala som sa, či si to ako rodina spolu užili. „ Užili, veď čoby nie. Robím to pre deti aj keď sa môj muž mohol chovať inak. No neriešim to, už kvôli deťom nech je doma pokoj, chápeš?"
Prepáčte milé kamarátky, ale nechápem. Naozaj je taký problém skĺbiť rodinu, lásku, spoločný rodinný život ako aj život dvoch ľudí, čo splodili deti dokopy? Je to nemožné, alebo je len na nejakej strane zásek, ktorý by sa mohol odstrániť ak by bola ochota? Nie som naivná a sama dobre viem, že postupom času vyprchá to, čo je na začiatku každého vzťahu, no neviem si predstaviť, žeby som neriešila správanie môjho manžela ku mne len, aby naša dcéra mala dovolenku pri mori či niečo iné. Veď napokon deti dokážu vycítiť chovanie svojich rodičov a dusno, ktoré v rodine nastane, ak sa nerieši len predýchava.
Osobne beriem určité klišé len vo veciach, v ktorých je to nevyhnutné. Ak sa manželovi niečo nechce, riešim to. Ak sa mu nechce ani potom, idem či urobím to sama. Nepredýcham, nemôžem. Život je dosť krátky na to, aby som sa vyhovárala na dieťa a pokoj v rodine. Pretože ten pokoj môže byť len vtedy, ak sú štastní a spokojní všetci.