„ Nemeškám! Prestaň si ma doberať. Už som tu, len hodím do šatne veci a prídem za Tebou. No chýbal si mi.“ – prešla okolo mňa. Vysoká, štíhla, v krátkej sukni. Nepozrela na mňa, venovala sa telefonátu, ktorý ju celý rozjasnil. Je iná ako ja. A má čas na šport. Mala by som si ho urobiť i ja, odkladám to vyše roka.
Prešla som bránkou a vzhľadom na to, že časť kurtov bola v rekonštrukcii musela som prejsť budovou, aby som sa dostala na druhú stranu k nemu. Začala som sa usmievať. Vždy keď som na neho myslela, usmievala som sa. Život po jeho boku bol iný. Naplňoval ma, bavil ma. Keď spal, dokázala som sa neho pozerať hodiny. Toľko nehy a lásky vo mne vyvolával. Občas som z toho nemohla ani dýchať. No bola som šťastná. Mala som jeho a našu lásku.
Zrýchlila som a keď som vyšla z dverí už som skoro bežala, ale potom, potom som zastala. Prudko až so mnou hrklo. Na kurte bola ona. Tá čo prešla okolo mňa bez toho, aby si ma všimla. A stála pri ňom, blízko, tak blízko, ako stojíme pri sebe my, keď si ideme vziať jeden druhého. Stál oproti nej, usmieval sa a jednou rukou jej prechádzal po jej dlhých vlasoch. Nepočula som, čo jej hovorí, ale aj z diaľky bolo vidieť tú jeho neho v očiach. To ako sa na ňu pozerá, ako ju hladká, ako si ju priťahuje druhou voľnou rukou a niečo jej šepká. Smiala sa, tisla sa k nemu a potom sa pobozkali. Niečo som vykríkla, ani neviem čo to bolo, ale vyrušila som ich. Obaja sa pozreli mojím smerom a v ich výraze tváre nebolo ani trochu prekvapenia, rozpakov či pocitu vinu. Nič. Stále boli v spoločnom objatí a jeho oči mi jasne povedali, aby som odišla. Skončilo to, je koniec, už nie sme my dvaja.
Prudko som so sebou trhla. Otvorila som oči, cítila som ako mi po lícach tečú slzy. Plakala som. Po mojej pravej strane spal on. Pokojne dýchal a spal. Hľadela som na neho a tvár mi máčali moje slané slzy. On ani nevie ako vyzerá tenisová raketa, ale ja som dobre vedela, že mám pred sebou ťažké obdobie. Vstala som, dala som si sprchu a nachystala raňajky. Vedela som, že to budú naše posledné. Niektoré sny neklamú a ten je jeden z nich. Bolo to neskoré varovanie.