Áno využívam digitálny fotoaparát, je to jednoduchšie a aj amatérsky fotograf má pekné fotky. Fotky si sťahujem ako každý, ale kvartálne ich nechávam vyvolávať. Keď tak sedím po večeroch pri počítači a vyberám fotky, ktoré nechám vyvolať, prežívam výlety, oslavy, momentky ešte raz. Najradšej mám keď fotky dorazia. Niet nad vôňu papiera. A potom zase pár večerov ukladám do albumov podľa mesiacov, tak ako šiel v živote čas.
Tých albumov máme doma už dosť a ešte veľa ich pribudne. Hlavne počas zimných večeroch, keď dom stíchne, v krbe horí oheň a my s manželom len tak oddychujeme pri pohári vína, vezmem albumy a listujeme. Úhľadným písmom nápisy, kde, kedy a čo nás vracajú späť do minulosti a mnohokrát poriadne rozosmejú.
Meníme sa my, naši známi, naša dcéra či naša fenka, ktorá už dávno nie je šteňa, ale dáma v rokoch. Pri niektorých fotkách človeku príde ľúto a potlačí slzy, hlavne ak na fotkách sa objavia tí, čo s nami už nejakú dobu nie sú a ani nie je možnosť ich ešte objať či počuť. No aj fotky, kde vidím, ako mi dcéra či naša fenka vyrástli ma dokážu rozľútostiť.
Fotky v albumoch na mňa dýchajú teplom. Keď prídu na návštevu známi a pozeráme fotky, nesedíme natlačení pri počítači ani sa netlačíme na gauči smerom k televízoru, aby sme mohli vidieť spoločne prežitý čas. Albumy kolujú, rozprávame sa, vždy niekto vykríkne: „ Aha, no aké nohavice si to mala?“ či „ Bóže, čo to mám za účes, to sa nosilo?“ a smejeme sa.
Pre mňa majú albumy čaro, kúzlo, ktoré ostáva. Ostanú keď tu i ja raz nebudem a moja dcéra si bude môcť listovať a niektoré fotky ju rozosmejú, iné rozľútostia, ale vždy bude mať možnosť vziať si ich a prezerať. Verím, že i ona podľahne tomu čaru a bude si do albumov zakladať svoje prežitky, pretože osobne si myslím, že je lepšie listovať stranu po strane a vidieť ako život plynul než sedieť a pozerať to akejkoľvek obrazovky, kde je všetko chaotické a rozhádzané.