Určite každý sme sa stretli s tým, keď nám známi porozprávali ako sa ich rodina rozhádala kvôli majetku. Smutné je ak sa rodina háda o majetok tých, ktorí ešte žijú. Mala som nedávno rozhovor s kamarátkou, ktorá je práve v tejto situácií a je zúfala. Neverí, nedokáže pochopiť, že rodina, ktorá sa každý víkend stretávala, zrazu nie je. Dôvodom je dom po dedovi. Ten stále žije, ale už tam nebýva, nedokáže sa už o seba postarať. A supy sa vzlietli. Sestra sa postavila sestre a začal boj. Krutý, hnusný. Darmo sa dospelé deti snažili situáciu ukľudniť, darmo vysvetľovali, že sú rodina. Napokon sa deti z tej strany čo tak túžia po majetku pridali k rodičom a skončilo to zle. Už nie sú rodina, rozdelil ich starý dom, v ktorom kedysi všetci trávili spoločne čas. Dom, v ktorom vyrastali ich rodičia a kde posledné roky chodili už aj pravnúčatá. Bolo mi ľúto kamarátky, plakala. Je totiž z tej strany, ktorá netúžila po peniazoch, ani po dome, chceli len prispieť k oprave, aby si dom všetci nechali a naďalej sa tam stretávali ako rodina. Lenže túžba po peniazoch vyhrala. Dom je predaný, rodina sa rozpustila.
Takýchto príbehov je veľa a ešte veľa ich bude. Nepoznáme hranice slušnosti, nepoznáme tie pravé hodnoty a pritom o nich mnohí tak radi rozprávajú. A práve tí, čo kričia najviac, tí čo sa bijú do hrude, aká je rodina dôležitá, tí dokážu zapredať aj vlastnú mater ak im z toho vyjde zisk. Smutné, no realita.
Nerozumiem, nechápem. Peniaze boli, sú a vždy budú a do hrobu si ich nikto z nás nevezme. Áno, život s nimi je jednoduchší, ale vďaka nim nebudeme mať zdravie, ani milujúcu rodinu a určite nie verných kamarátov. Všetko musí mať hranice, všetko musí poriadne dozrieť a ak sa postavíme tým, čo sú nám blízky kto nám ostane?
Život neodpúšťa. A to je spravodlivé. Život vráti všetko zlo, ktoré urobíme a to čo urobíme vedome, to nám život spočíta aj s úrokmi. Lenže potom vrátiť čas a prosiť o odpustenie je skoro nemožné. Stratené roky vrátiť nejdú a samota bolí i keď na konte sú nejaké tie tisíce, nehnuteľnosti, či spomienky na drahé dovolenky. A deti nevedia odpúšťať tiež. V podstate vrátia napokon rodičom to, čo od nich kedysi videli.
Žime, zveľaďujme svoje majetky, ale nepodrážajme nohy rodine. Netvrdím, žeby sme to mali robiť iným, ideálne by bolo keby sme boli čestní ku všetkým, ale najprv skúsme byť čestní k sebe a k tým, s ktorými nás spája puto. Lebo tí, ktorí sú spojení putom nás podržia v dobrom i v zlom. A nezabudnime, peniaze a majetky nás prežijú, my raz odídeme.