Ako dieťa som sa tešila na niečo, čo mi bolo sľúbené i keď šlo možno len o sľub nejakej prechádzky. Rodičia to nemysleli zle, som o tom presvedčená, len to zmýšľanie bolo iné ako je dnes. Určite ma nechceli nechávať ani v nejakej zbytočnej nádeji, keď som si raz pod stromček želala bábiku Barbie, ktorá v tom čase stála toľko peňazí, že rodičia mi ju ozaj kúpiť nemohli. Lenže asi nevedeli ako a tak ešte keď som otvárala darčeky, v mojej detskej duši bola nádej, že tam tú bábiku nájdem. Nenašla som ju a do dnes si pamätám to sklamanie.
Raz mi jeden človek povedal, že k deťom treba pristupovať tak, ako pristupujeme sami k sebe či iným dospelým ľuďom, pretože deti si pamätajú naše správanie sa a časom zistia, či klameme, prípadne či si vieme stáť za svojim. Týmto sa začnú formovať aj oni samé. Vzhľadom na to, že sám mal štyri deti, vedel o čom rozpráva.
Práve preto sa snažím veci robiť inak. Nesľubujem, čo splniť nemôžem. Nehovorím, čo vážne nemyslím, nedávam nádej ak viem, že to nie je v mojej sile či v sile môjho manžela naplniť to. Nastavujem svojej dcére zrkadlo, aby sa časom správala ku mne, vlastne k nám ako k rodičom tak, ako sa chováme my voči nej. Nechať priestor, aby si vedela presadiť názor, no zároveň usmerniť, ak to správanie prekračuje určité hranice ( nie, žiadne hádzanie sa o zem by som neakceptovala), neklamať a zbytočne ju nestrašiť, pretože si určite mnohí pamätáme vety : „ Ak nebudeš počúvať, dám Ťa cudzej tete, ujovi...atď.“ Nenútim ju jesť, ak nie je hladná a nikdy som nepoužila dobre známu vetu: „ Ešte jednu lyžičku za mamičku, za babičku....“ Dieťa pozná svoje hranice a ak raz nechce, nepomôže ani lyžička za prababičku.
Tak ako nesľubujem, čo splniť nemôžem, tak si stojím za svojim ak ide aj o výchovné metódy, ktoré nie sú ani jednej strane príjemné. Ak už moja dcéra prekročí hranice mojej trpezlivosti a skutočne to už nemá nič spoločné s jej budovaním osobnosti, vyrieknem vetu: „ Ak ešte budeš pokračovať v zlostení, nepôjdeme plávať.“ Prípadne že pôjde do kúta, či dostane po zadku. A urobím to. Skutočne si i v tomto stojím za tým čo poviem, pretože takto moja dcéra pochopila, že tak ako vážne myslím veci príjemné, myslím aj tie, ktoré trápia obe strany.
Tento svet je totiž zvláštny. Je iný než som v ňom vyrastala ja, manžel či moji vrstovníci. Umožňuje nám toho veľa, máme možnosti, o ktorých sa nám ešte pred pár rokmi ani nesnívalo, ale život je akosi ťažší. A práve preto, chcem svojej dcére nastaviť zrkadlo, aby v živote vedela stáť na vlastných nohách a šla ďalej i keď to nebude práve príjemné, ale aby ostala i v tomto svete človekom so srdcom na správnom mieste. Ona sama bude v živote niekoľkokrát zranená, sľubmi, klamstvami, nádejami, ktoré zhasnú skôr ako začnú, ale som presvedčená, že človek s veľkým srdcom a dušou, dokáže napokon prekonať všetky životné prehry.