Musíme stihnúť všetko, ale vlastne nestíhame nič. Žne majú psychológovia a psychiatri, pretože frustrácia z toho, aké sme nedokonalé nás vedie pomalou, ale istou cestou do pekla. Sily stále sú, o tom žiadna, len svedomie sa ozýva a jak plynie čas, jej hlas je silnejší a silnejší až jedného dňa prekričí celé nás. Zázračné pilulky, ktoré zlepšia sebavedomie, či zlepšia náladu, prípadne iné formy záhuby nie sú však riešením. To určite každá z nás dobre vie. I tak však držíme krok s dobou za cenu vlastnej spokojnosti a vlastného zdravia.
V práci som budovala kariéru i ja. Doma varila, upratovala a budovala hniezdo na založenie rodiny, ktorá rokmi prišla. V čase keď som odchádzala na materskú dovolenku som sa bila so šťastným očakávaním prvého potomka a smútkom, že roky budovania slušnej pracovnej pozície pôjdu do hája, pretože budem doma. Kto zažil, vie.
Keďže doba je tvrdá, obraz vytvorenej dokonalosti niekým, koho neviem ani meno, zvíťazil. Starala som sa o potomka, domácnosť, pracovala, pretože rozum nedovolil, aby som roky práce pustila k vode a bola na viacerých miestach naraz. Lenže pocit slávy sa nedostavoval, skôr naopak. Bola som všade a nikde. Výsledky v daných oblastiach neboli zlé, ale neboli také, aké by som chcela.
A tak som povedala zbohom niečomu, čo ma neuspokojovalo, pretože skutočne nemusím mať všetko a vlastne ani neviem chodiť v rade. Pocit spokojnosti v mojom živote nabral väčšiu váhu, pretože nerobím všetko naraz a hneď, ale plánujem. Venujem sa pár veciam denne a pocit, že nie som všade mi nechýba, pretože výsledky postupného plánovania sú lepšie ako spôsobený chaos v duši.
Slepo kráčame za trendami, s ktorými ani nesúhlasíme, ale keď to robí ten či onen...Zabudli sme na podstatnú vec. Zabudli sme na vlastnú spokojnosť. A aby sme v tom živote nemali len samé chmúri, je načase nájsť sám seba a pracovať na tom, aby sa spokojnosť v duši zase objavila a bola súčasťou nášho života. Držím palce.