Zosilnel môj strach zo staroby.

Autor: Eva Babinová | 6.8.2017 o 23:28 | (upravené 6.8.2017 o 23:39) Karma článku: 6,48 | Prečítané:  1356x

Od svojich piatich rokov som začala vnímať starších ľudí inak a začala som sa staroby v tomto období i báť. Nemala som strach zo smrti a nemám vlastne do dnes. Bojím sa však staroby.

V rámci pobytu v rodnej krajine, som pred pár dňami navštívila sociálne zariadenie. Niečo medzi hospicom a domovom dôchodcov. Keď som tú šedú budovu opúšťala bolo mi do plaču. Manžel ma podržal, ale i jemu bolo úzko. Ja obdivujem prácu ľudí, ktorí v týchto zariadeniach pracujú. Nie je ľahké vidieť chorých klientov denno-denne. Starať sa o nich, pohybovať sa v prostredí, kde choroby a smrť sú súčasťou denného života. Čo ma neskutočne zasiahlo a nahnevalo bolo prostredie, v ktorom klienti zariadenia trávia svoju jeseň života.

Viem, že myšlienka hospicov, ako i domov dôchodcov vychádza z úcty k človeku, ako k neopakovateľnej a jedinečnej bytosti, ako i z jeho biologických, psychologických, duchovných a sociálnych potrieb. Čiže hlavnou úlohou hospicov je pomáhať a slúžiť v prípadoch keď rodina nie je schopná, či už nie je v jej silách sa o chorého člena rodiny postarať. Tieto zariadenia majú priniesť úľavu od bolesti tým, ktorí to potrebujú. A prostredie v tom hrá významnú úlohu tiež. Teda aspoň som si to myslela a myslím doteraz. Realita však vraví inak.

Keď človek celé dni leží, sedí, proste je 24 hodín deň po dni v tom istom prostredí, nie je to jednoduché. A už vôbec nie, keď to prostredie je slušne napísané totálne deprimujúce, pretože je špinavé, neupravené a nevyhovujúce.

Izba, no skôr teda mini úzka rezanka mala 3 postele. Tam kde jednému klientovi končili nohy, ležal už druhý klient a pod jeho nohami ležal klient tretí. V malej, úzkej izbe, kde nad hlavami klientov padá omietka sa tiesnia traja chorí ľudia, ktorí platia neskutočne peniaze za pobyt v tomto zariadení. Prasknuté okno, šedá budova, omietka, ktorá sa drží na stropoch silou vôle. Zapáchajúci moč nevynesených nočníkov, ktorý sa mieša so zápachom z kuchyne. Malá budova, ktorá kedysi slúžila na niečo úplne iné ešte pred 30timi rokmi a keď doslúžila tak len tak po celé tie roky chátrala. Až keď sa niekto rozhodol, že si ju vezme na iné účely, ale kľudne v stave v akom je. Dobre, nejaké malé úpravy sa isto urobili. Malé. A nedostačujúce.

 To naozaj? Naozaj ľudia, ktorí celý život robili, platili zdravotné poistenie sa na konci života musia cítiť takto? Nedostatok personálu, čo klientov v zariadení potom vedie i k pocitu viny, že obťažujú pracovníkov i vlastné rodiny. Otrasné prostredie, ktoré sa ani zďaleka nepodobá niečomu, kde by sa mal klient cítiť dobre. To všetko je spojené s jeseňou života tých, ktorí kedysi boli silní, pracovití a dali zo seba to najlepšie čo vedeli a mohli. Teraz za nie malé mesačné poplatky pociťujú ešte vďačnosť za voľné miesto, že sa vôbec do zariadení dostali, pretože štát akosi zabudol a zabúda ďalej. Štát zabúda na niečo, čo by malo byť úplne jasné a samozrejmé. Zabúda na to, že každý si zaslúži dôstojný odchod, dôstojné podmienky a zaobchádzanie, pretože i počas staroby je človek stále človekom.

Bála som sa staroby ako dieťa, ako tínedžer a bojím sa jej dnes ako dospelá žena ešte viac. Nikto totiž nevieme, akú starobu (ak sa jej dožijeme) mať budeme. Pracujem, platím dane i všetko potrebné a pýtam sa, či i na mňa potom štát zabudne. Na mňa a iných, ktorí keď príde čas budeme potrebovať starostlivosť, vľúdne slovo a opateru, pretože nie stále sa môže rodina postarať i keď sú v nej vzťahy inak veľmi dobré. Toto je dnešná realita, tam sme sa dostali.

A tak mi nič iné neostáva, len dúfať, že ak príde moja jeseň života, tak nebudem nikomu na obtiaž a v tichosti odídem.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Mayová prehrala dôležité hlasovanie o brexite

Proti návrhu zákona sa vzbúrili poslanci Konzervatívnej strany.

TECH

Na Jupiteri sa deje čosi zvláštne, Veľká červená škvrna sa zmenšuje

Vedci pracujú na trojrozmernom modeli najznámejšej búrky.


Už ste čítali?