Ich úspechy, ktoré na ceste vývoja životom dosahujú, ma veľmi tešia. Sú aktivity, v ktorých sú naozaj dobré, aj keď majú toľko rokov, koľko majú. Rada ich pozorujem, rada ich počúvam, keď sa medzi sebou rozprávajú a potom sa snažia niečo vysvetliť mne. Tak jednoducho, ale pravdivo dokážu vysvetliť veci, ktoré mi dospelí vysvetľujeme komplikovane, či vidíme len čierno – bielo. Až im to niekedy závidím a sľubujem sama sebe, že sa budem učiť od nich a možno si ušetrím zbytočné trápenia. Takými a podobnými situáciami vidím, že moje deti sú výnimočné.
Okruh mojich blízkych priateľov, ale aj tých menej blízkych, vedia tiež čo znamená byť rodičom. Dobre ovládajú stresové situácie, chaos a všetko to čo k rodičovstvu patrí a pri každom zavolaní mama, ocko, sa otočia i keď svoje deti pri sebe v tom momente nemajú. Inštinkt. Veď kto je rodičom a hlavne má doma ešte malé deti, pozná to dobre.
Deti mojich priateľov sú výnimočné. Naozaj. Presne tak ako tie moje, sú výnimočné aj ich deti a určite to viete, že tie Vaše sú výnimočné tiež. Pretože každý rodič vidí so svojich deťoch to najlepšie. Každý rodič ( dobre, tak skoro každý) sa snaží dať zo seba to najlepšie. Rodičovstvo totiž nie je hra, nie je to sranda. Je to vážna vec, ale podľa môjho názoru i keď najťažšia, zároveň i najkrajšia zodpovednosť.
Vychovať dieťa, je zložitý proces, v ktorom neraz nevieme kadiaľ ísť. A popravde, okrem sĺz šťastia, stečú po tvári i tie, ktoré sú spôsobené strachom, trápením či sklamaním. Myslím si však, že dnes chýba súdnosť. Deti, tie sú rovnaké. Nemenia sa. Menia sa rodičia. Milovať a chrániť deti je vporiadku a správne. Podporovať ich v aktivitách, rozvíjať ich jedinečnosť a pripraviť ich na nie ľahkú cestu životom, je súčasťou rodičovstva a každý robí a činní tak ako vie, ako mu to život umožňuje a taktiež podľa nastavených pravidiel a hodnôt v živote. Veď to je vporiadku.
Jediné čo si ja osobne myslím, že už správne nie je, je práve tá výnimočnosť, ktorá nepozná hranice. Keď stretnete rodiča, či rodičov, ktorí svoje deti vidia ako výnimočné úplne vo všetkom a neexistuje žiadna činnosť, či vlastnosť, v ktorej by ich dieťa či deti výnimočné neboli. Neexistuje, aby niekto povedal, že v niečom proste dobré nie sú, žeby sa niečoho v živote mali vzdať, pretože na toto nemajú, ale zase by mali niečo v živote pribrať, lebo tam by uplatnenie a potenciál do budúcnosti bol. Nemyslím si, že toto je ešte rodičovská láska. Myslím si, že práve toto je tá opičia láska, ktorá práve tú skutočnú jedinečnosť a výnimočnosť dieťaťa poznamená po zvyšok života. A to je škoda.
Mám deti, som mama. Moje deti sú výnimočné. Každé z nich je jedinečnou a neopakovateľnou bytosťou. Milujem ich tak ako sa len milovať dá. Ale...sú výnimočné pre mňa, pre manžela, tam vonku je takýchto výnimočných detí veľmi veľa. V niečom tie naše deti budú dobré, v niečom sa budú musieť snažiť viac a už teraz dokonca vidíme, že niektoré veci ak skúsia, tak ukončia, pretože v tom vynikať nebudú. Nevadí. Súdnosť nám nechýba a práve preto, že sú pre nás výnimočné, uvedomujeme si, že v tomto spojení existuje i to ALE.