Žijeme rýchlo, uhnane a s veľkým hlukom okolo seba. Riešime veľa vecí. Niečo nad čím sa môžeme neskôr pousmiať, pretože s odstupom času ako i vekom zisťujeme, že odpoveď, ktorú sme hľadali sa týkala niečoho čo nebolo tak vážne, ako sme si to na samom počiatku mysleli. Avšak sú aj situácie, v ktorých zakopnúť si dovoliť nemôžeme a tam by sa zišiel poradca. Niekto kto dá odpovede na valiace sa otázky.
Tí najbližší sú radcami bez očakávaného zisku. Berú do úvahy naše potreby, poznajú nás a ochota pomôcť nám, im nechýba. Lenže i oni sú len ľudia a do poradenskej činnosti zahrnú vlastné pocity, emócie. Čo je častokrát i zdrojom nepochopenia.
Rokmi som sa naučila počúvať a vnímať bez rozprávania. Vlastné deti, manžela, rodičov i kamarátov, ľudí celkovo. Najviac som sa však naučila počúvať samú seba. Počúvam totiž to, čo vo mne ostane po spracovaní všetkých získaných informácií od tých, ktorým verím ako i od tých, ktorí tvoria súčasť toho, prečo sa pýtať a potom odpovedať.
Osobný radca, ktorý berie ohľad na moje potreby, túžby a zároveň i povinnosti, ktoré mi zo života vyplývajú, ma naučil nebáť sa. Neodstránil síce pochybnosti a ani neviem, či ich niekedy úplne odstráni, ale naučil ma vážiť si niečo, čo je dnes veľkou vzácnosťou.
Ticho. Je ho totiž v tom zhone života veľmi málo. Je to škoda, pretože odpovede nahlas vyslovených slov, majú väčšinou skrytý zmysel. Žiaľ, prišla doba, kde blaho jedného človeka je na úkor toho druhého, ale myslím si, že medzi ľuďmi to tak bolo stále, len sa o tom toľko nerozprávalo.
Počúvať vlastné ticho a nebáť sa. Nebáť sa toho, čo o sebe zistíme. Vďaka tomu som sa o sebe dozvedela viac než som si myslela. Otvorene priznávam, že nie všetko som len tak ľahko spracovala, pretože som sa tak kedysi nevidela. Tak som sa teda poučila a môžem ísť ďalej.
Hlavne som však zistila, že ticho je nabité odpoveďami, ktoré ma v živote posúvajú ďalej. Za počúvanie ticha, vďačím mnohým rozhodnutiam, ktoré by som v hluku odmietla a bola by to škoda.