reklama

Stačí vydržať. No naozaj!

To, čo sa mi zdalo ešte nedávno ako sci-fi sa začína meniť na realitu. A ja ani neviem, či je to dobré, alebo nie. Teda kecám! Viem, že je to dobré, lebo si to aj užívam, ale na druhej strane je mi i smutno. Tak trochu samozrejme,

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Keď boli deti malé (stále ešte sú, veď majú 6 a 3), keď boli ešte miminečka, dojčatá, batoľatá, takže to obdobie keď Vás naozaj, ale naozaj potrebujú, som neverila, že ešte príde čas na to, aby som si urobila kávu počas dňa a vypila ju. Pretože i tá ranná káva ostala vždy na drese v kuchyni a spomenula som si na ňu keď sa deti tvárili, že budú poobede akože spať. Netvrdím, že nespali, ale ja som potrebovala ešte urobiť niekoľko vecí a kým som ukončila jednu a šla k druhej, ich snaha o dlhší spánok a ohľad na moju studenú kávu, ktorú som mala piť asi na krásu, bola v háji. A ja tiež.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Takže, aby som deťom dala najesť, pretože viem, že jedlo je potrebné a polotovary neuznávam, do reštiky sme ešte nemohli, teda mohli, ale musela by som vydržať pohľady tých, ktorí tam šli relaxovať a neboli zvedavá na deti, ktoré sa dožadovali pozornosti a publika, som dovárala v náručí s jedným dieťaťom a za chrbtom som mala to druhé. Vzhľadom na priestor kuchyne, ešte i naša vtedajšia fenka anglického kokeršpaniela, uznala, že bude lepšie a pohodlnejšie pre mňa, ak budem prekračovať i ju, pretože som mala nedostatočné množstvo pohybu a veľa času určeného pre mňa. Áno, brali ohľady na mňa. Všetci! I môj prisahaný. Z lásky ku mne, ma nikto nenechával samú, aby mi nebolo smutno a aby som nedajbože nepocítila už v tomto veku samotu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nechcem rozpisovať pokusy o hodenia sa do gala, ako za čias keď mi ešte nikto nehovoril mama. Pretože po pravde, kto by túžil po účese, make-upe, peknom oblečení, ak má možnosť chodiť v teniskách, džínach a triku a dať vlasom vyniknúť v obyčajnej gumičke a klasickom cope? Fľak jedla po oblečení, utreté detské dlane a sem-tam i sopeľ, podtrhne už len celkový štýl, ktorý si v čase materstva väčšina matiek zvolí. A dobrovoľne, nenútene. Ono to tak nejako príde samo, čo je vlastne fajn. Pretože vieme aké to je robiť nútené zmeny.

No a dnes ráno to prišlo. Urobila som si kávu. Čiernu, bez cukru. Toho som sa vzdala po prvom pôrode, pretože tie kilá, ktoré sa na mne zabývali, chceli ostať. Ako chápem, že sa im u mňa páčilo, pretože 40 týždňov + niekoľko ešte potom, mali takú starostlivosť ako ani ja nie, keď som navštívila wellness, ale na druhej strane, brala som ohľady na peňaženku svojho prisahaného a tak som im musela postupne dávať valé. A postupné zbohom bolo ozaj, že doslovné, pretože tá žena, ktorá vyzerala ako ja, mala občas také čudné móresy, že som sa čudovala jej prisahanému, že neutiekol. Ja by som to nevydržala. Ešte, že som iná a nepodlieham niečomu, čomu práve tá žena hovorila, že sú hormóny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže dnes keď som teda pila kávu bez cukru, čo mi ostalo a chutí ozaj inak, som len tak sedela na záhrade a čakala kým mi doperie pračka, ktorú som chcela ešte vyvesiť, kým pôjdem behať. Polievka sa varila, druhé tiež, hodinky ukazovali niečo okolo 7:15. Všade bolo ticho, slniečko už hrialo a mne došlo, že o chvíľu vybehnem, dám si nejaký ten kilometer, prídem domov, dám sprchu a ešte mi ostane čas i na to, aby som si prečítala správy. Deti skôr než bude 9:30 nevstanú. A keď už budú hore, dajú si raňajky a budú chcieť vedieť, aký plán dnes máme, čo bude na obed a v priebehu 5 minút mi každá z nich aspoň 30x povie MAMII. No, aspoň niečo z toho ostalo. Pretože dnes mi ozaj došlo, že tie časy, keď som jednou rukou varila, druhou držala dojča, nohou odsúvala od sporáku batoľa, nech sa nepopáli sú preč. Dnes ráno som šla behať ( a už niekoľkýkrát po sebe – o tom ale neskôr) a umyla som si vlasy bez toho, aby som so šampónom vo vlasoch vyťahovala z nosa kostičku lega, vyplachovala ústa od vytlačenej pasty, ktorá sa stihla zjesť práve vo chvíli keď som to lego len tak zo srandy hodila späť do škatule. A keď som si ich dnes v tom tichu umyla, tak som použila i prístroj, ktorý 5 a pol roka spal zavesený na vešiaku. Sa mu nechcelo fúkať moje vlasy, vzal si dovolenku. Lenže už ho to prestalo baviť a začal byť zase užitočný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V tom rannom tichu, so šálkou horúcej, čiernej kávy, mi dnes ráno došlo, že čas začína hrať zase už i pre mňa. Deti rastú, prisahaný sa snaží tiež. Je mi dobre. Stačilo vydržať. A i keď sa tomu teším, došlo mi, že sú veci, ktoré sú už navždy preč. Je mi trochu smutno. Ale len trochu! Užívam si zase staré, kedysi tak zabehnuté koľaje, ale po boku s tými, ktorých milujem. A to časté „mamíííííí“ tu ešte stále je, takže zase až taká pohoda to nie je a nebude. Našťastie!

Eva Babinová

Eva Babinová

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som mama, manželka, dcéra a sestra, kamarátka. Snažím sa stáť nohami pevne na zemi i keď mám svoje túžby a sny. Som realistka, ktorá má rada život. Vďačná za každú skúsenosť, ktorú život prinesie, pretože o tom ten život je. Zoznam autorových rubrík:  Zo životaPochod myšlienokPoviedkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu