Eva Babinová
I v daždi tam stál.
Kúpila som lapač prachu. Kyticu sušených kvetov, ktoré sa mi do domácnosti nehodia, ani ich nepotrebujem. No ich kúpením som vyčarila veľký úsmev človeku, ktorého osobne vôbec nepoznám, ale ktorý mi za to stál.
Som mama, manželka, dcéra a sestra, kamarátka. Snažím sa stáť nohami pevne na zemi i keď mám svoje túžby a sny. Som realistka, ktorá má rada život. Vďačná za každú skúsenosť, ktorú život prinesie, pretože o tom ten život je. Zoznam autorových rubrík: Zo života, Pochod myšlienok, Poviedky, Súkromné, Nezaradené
Kúpila som lapač prachu. Kyticu sušených kvetov, ktoré sa mi do domácnosti nehodia, ani ich nepotrebujem. No ich kúpením som vyčarila veľký úsmev človeku, ktorého osobne vôbec nepoznám, ale ktorý mi za to stál.
Kúzlo života, ktorý väčšinou vyhrá nad našimi plánmi do budúcna, spočíva práve v tom, že nás posunie tam, kde sme možno ani ísť nechceli. A časom zisťujeme, že nič nie je náhoda.
Ďakujem, že mám dve zdravé deti, ktoré neskutočným spôsobom zmenili môj život. Vďaka nim, som zmenila hodnoty a postoje. Vďaka nim robím niektoré veci inak a vidím svoju budúcnosť. Moje deti sú výnimočné.
Nemám rada, ak mi niekto klame. Nemám rada, ak mi niekto niečo sľúbi, no v podstate to nemyslí vážne a pár minút po sľube to púšťa z hlavy. Dôvodom je sklamanie, ktoré potom cítim. Určite som niekedy i ja povedala niečo, čo bola pravda z polovice, ale sľuby som na počkanie nerozdávala. Dnes dávam pozor na slová, ktoré vyrieknem a hlavne k svojmu dieťaťu.
Občas to boli slzy po páde, občas to boli slzy trucu, inokedy bolesti či zlého sna. Doma, vonku na ihrisku či ulici, prípadne niekde v obchode. Keď to bolo na verejnosti, pohľady ľudí sa upierali na mňa. Mám si to dieťa utíšiť, na verejnosť sa to nehodí.
Veľmi dobre si pamätám, ako som ju videla po prvýkrát. Mala 1cm a srdiečko jej krásne bilo. Dojalo ma to a aj keď som bola u lekárky, slzy mi tiekli po tvári. Moje bábätko. Nový život, ktorý sa začína tvoriť.
V zásade som slušný človek, bola som vychovávaná k poslušnosti, niekedy až príliš, keď sa tak obzriem do minulosti. Na svojej slušnosti nechcem meniť nič, ale občas poruším pravidlá či už etického kódexu, rodičovskej výchovy a nepríde mi na tom nič divné, pretože ten kto tvrdí, že dodržuje úplne všetko jednoducho klame!
Poznáme to všetci, pretože susedia sú všade. Je jedno či za stenami bytov, alebo vedľa za plotom záhrady. Mám ich a sú súčasťou našich životov.
Je to starosť na niekoľko rokov, väčšinou 15-sť rokov starostlivosti, opatery, lásky ako i starostí. Dala som sa na to i keď manžel spočiatku odmietal. Veľmi som po tom túžila, nedala sa prehovoriť a napokon som nového člena do našej domácnosti priviezla.
Jednoduché, ale už nie príliš štýlové. Takto by som mohla nazvať fotoalbumy, ktoré kedysi boli tak moderné. Akurát, že nová doba im už akosi nepraje. CD, DVD či externe HDD sú nosiče, kde ukladáme svoje spomienky, prežitky, časť zo seba. Pre mňa osobne nuda, neosobnosť a tak v tomto smere podľa niektorých možno zaostávam.
Už dávno sú preč časy, keď väčšina ľudí mali v živote skoro to isté. Dnes jeden má viac, druhý menej a tretí má skoro úplne všetko. Zmena, ktorá nastala v našom svete je viditeľná, je všade a týka sa všetkého. Tým, že sa zmenili naše životy, zmenili sme sa aj my. Úprimne, ľudská zmena však dopadla veľmi zle.
Dobre si pamätám keď som ako dieťa dostala jednu výchovnú. Občas som si to zaslúžila, občas som si asi odskákala chybu niekoho iného, niekoho kto naštval mamu. V každom prípade som to prežila bez ujmy a ponaučila sa, takže som isté veci nerobila, aby sa mi zase jedna neušla.
Na jednej prenáške nám psychológ zadal vypracovať tému, čo najlepšie sa nám doteraz v živote podarilo. Neváhala som, začala som hneď písať, pretože viem, čo sa mi doteraz najviac podarilo a za čo budem do konca života vďačná.
Chystala som oslavu. Manžel mal narodeniny a aj keď to neboli okrúhle, nachystala som si plán, ako ho prekvapiť, no prekvapená som bola nakoniec ja sama.
Je to pár dní, čo som sa vrátila zo Slovenska a pár dní potrvá, kým prejde smútok z odlúčenia.
Žiaden sen, ale realita. Po nejakom čase totiž auto zastavilo a ja som sa prebudila. Stále som ležala na nohách tej neznámej žene. Vystúpili sme z auta, vošli do bytu, v ktorom som nikdy nebola
Tí lovci, ktorí tak hrdo kráčali po mojom odchytení, ma v dome dali do nejakej prepravky. Sedela som a pozerala na nich, oni na mňa. Jeden vzal do ruky telefón a niekam volal.Nevnímala som čo hovoril, obzerala som sa okolo seba a hľadala únikovú cestu, ak by bola potreba. Na sebe som stále mala deku a stužku okolo úst. To, aby som náhodou so svojou 15-sť centimetrovou výškou nezútočila na skoro dva metre vysokých chlapov. Ani neviem kto sa vtedy bál viac...oni či ja?!
Pozerám sa okolo seba, no okolie nepoznám. Nikdy som tu nebola. Všetko je cudzie a okrem zimy pociťujem i strach. Cítim, ako sa mi nafukuje bruško. Som veľmi hladná. Nejedla som už niekoľko dní, i sprcha by sa zišla.
Hurá ide sa na výlet. To bude krásny deň. Mám rada ak okrem prechádzky,čo nie je tak časté, sa môžem povoziť v aute. To bude na dlhšie a moja rodina bude so mnou po celý čas. Po nejakom čase zastavujeme, neviem ako dlho sme šli, hlavne, že sme spolu. Berú ma na ruky a dávajú na zem. Fuj, to je špina! Hlina, kamienky a ešte aj fúka.
Už to tak chodí, že všetko má svoj začiatok i koniec, no najsmutnejšia je konečná života. Uzavrie sa jedná, veľká kapitola a z času na čas si tí, čo ostali spomenú na určité pasáže, verím, že vždy len na tie najkrajšie.